Za posledných pár rokov som si všimla jedno:
ľuďom hrabe.
každému po svojom. V niektorých výnimkách je to dobrá vec pretože keď niekomu hrabe tou správnou cestou tak z toho môžu vzniknúť perfekné veci ako napríklad firma Kompót ktorá predáva tričká v zaváraninových fľašiach s bohovskými potlačami a vtipným dizajnom. Tlieskam. Perfektne šlahnutý nápad naozaj super. A tomu komu to napadlo muselo fajnovo hrabať no nie? Alebo moji kamaráti z VLN productions ktorý vďaka tomu, že im totálne hrabe, vytvárajú perfektné videá a pýtajú si ich ľudia známi aj neznámi po celom slovensku a blízkom okolí. Serus Tomáš, serus Lukáš ak to čítate :D . Aj majiteľovi KC Dunaj muselo pekne hrabať keď si povedal: hmm tu otvorím multi-kulti fajnový podnik a bude tu chodiť mega veľa ľudí a bude to super. A výsledok? KáCéčko je jeden z najnavštevovanejších podnikov v Bratislave. Brilantné, tiež tlieskam tak pomyselne v mojom vnútri. A toto je len pár príkladov ktoré by som chcela nadhodiť ako tie dobré v našej súčasnej dobe na Slovensku. Lenže potom sú u aj tí, ktorým hrabe do veľmi zlého smeru. Len malý príklad z bežného života: na základnej a aj trochu na strednej škole to bolo jak v telenovele. Každý každého ohováral, každý na každého hádzal špinu ktorá ani niekedy nebola pravdou, len pre nejakú blbosť. Alebo reči typu: "ja sa nebudem baviť s ňou ona je taká...divná." A ďalšie sliepočky prikývnu: "Áno, máš pravdu, je divná nebudeme sa s ňou nikto baviť." Z toho vznikne častokrát šikana. nemyslím len doslovné ubližovanie na zdraví fyzicky. To je ten veľmi veľmi zlý prípad. Ale niekedy stačí málo na to, aby ste človeka dali na úplné dno. Niekedy stačí aj jedna veta. Alebo krivý pohľad. Alebo aj obyčajná ignorácia. Vyčleňovať niekoho z kolektívu preto, lebo je jednoducho iný ako ostatní alebo kôli jeho minulosti alebo kôli nejakej hlúposti ktorú niekedy spravil a možno aj nevedomky; to je hnus. Verte mi, vravím z vlastnej skúsenosti. Nieje to cool keď ste vždy všetkým na smiech. Nieje to cool keď si o vás šuškajú že ste divná a trápna neviem aká ešte. A už vôbec nieje cool keď vám úmyselne začnú robiť zle či psychicky, alebo fyzicky. To bol môj prípad na základnej škole. Tam mi veru nebolo všetko jedno keď ma topili v záchode alebo ma zamkli v šatni, alebo ma kopli dolu schodami, alebo len tak uprostred hodiny mi hodili jablko do hlavy. Nieje to sranda. Človek si trikrát rozmyslí, či máte vôbec silu sa tomu postaviť. Fajn. výjdete z jedného pekla a Poviete si, že to chcete nejak zastaviť. Zmeniť, vytvoriť si akési alter-ego. Tak sa začnete pretvarovať. Začnete zovňajškom. Urobíte všetko pre to, aby ste aspoň trošku zapadli. Keď máte pocit že to moc nefunguje, začnete sa pretvarovať aj vo svojich slovách. Začnete ľudí klamať rečami, ktoré si myslíte, že znejú prijateľne pre kolektív. Lebo veď keď sa všetci rozprávajú o niečom a vy tomu vôbec nerozumiete alebo sa nemáte ako zapojiť lebo ste tú danú situáciu nezažili alebo nepoznáte ten subjekt o ktorom sa všetci rozprávajú a smejú sa na ňom, tak sa samozrejme tvárite že jasné však sranda hahaha áno to bolo vtipné hahaha jasné to poznám. A pritom vo vnútri zomierate a vravíte si iba: prosím nech ma majú radi, prosím nech niesom zase na kraji spoločnosti. Lenže lož má krátke nohy. Jedného dňa príde moment, kedy už všetci majú pretvárky dosť. Áno, a zase ste na konci konca. Na najspodnejšom dne tej najhlbšej priepasti zvanej samota z ktorej nieje úniku. Potom, už fungujete čisto len ako robot. Bez citu. Bez emócie. Bezmocnosť. Depresia. Insomnia. Zlé myšlienky. Zlé rozhodnutia. Čo sa školy týka ani nevravím pretože z tej je vám nagrc a tak isto vyzerajú aj vaše známky. Keď príde na to najhoršie a viete že ste už úplne mimo všetkého, Skúsite jeden posledný pokus o útek....Nevyšlo. Príde terapia, skúsia vám nasúkať aj nejaké lieky, možno aj dvoje, troje. Ale to je len klam. Je to len vedľajší efekt z chemikálii. Dobre možno sa konečne po dlhej dobe dobre vyspíte. To je jediné dobré čo je na tom dobré. Ale tak sa nedá žiť. Musíte nájsť svoju vnútornú silu ktorú máte zahrabanú kdesi úplne v útrobách svojho schátraného ja. Musíte aspoň skúsiť...žiť. Musíte už len preto lebo panebože vyzeráte ako uvarená zelenina s vygrcanými rezancami. Preto ľudia, Začnite postupne. Malé krôčiky. prvý krok: zahoďte tie odporné pilule čo vám dáka psychiatrička dala len preto aby mala od vás pokoj. Druhý krok: Priznajte si, že vám hrabe. Lebo vám naozaj hrabe. A buďte na to hrdí. Buďte šťastní že vám hrabe. Začnite sa mať trošku radi pretože stojíte za to. Každý život, má nejaký zmysel, nejaké poslanie na tomto svete. Prečo ho zahadzovať sebaľútosťou, depresiou, sebadeštrukciou a nenávisťou?
Preto ktokoľvek, kto toto číta, či už ty sám/a prechádzaš niečím podobným alebo poznáš niekoho, kto by sa mohol takto cítiť či v škole, práci, na krúžku alebo kdekoľvek, skúste nahradiť slzy smiechom. A buďte radi, že vám hrabe. Možno dokážete jedného dňa v živote aj vy prefektné veci. Keep smiling :)